Keď grécky spisovateľ a historik Herodotos navštívil v 5. storočí pred n.l. Egypt, istý egyptský kňaz ho zaviedol na nekropolu v Gíze.5
SOKAROV DOM
V tom čase bola Veľká sfinga zrejme celkom pokrytá pieskom, lebo Herodotos sa o tomto monumente vôbec nezmieňuje. Je veľmi nepravdepodobné, že by na také niečo zabudla osobnosť, ktorá sa stala známa na celkom svete ako „otec dejepisu".6 Na druhej strane Herodotos opisuje každý detail Veľkej pyramídy a pripája aj svoj provokatívny komentár:
Uplynulo desať rokov, kým bola hotová táto stavba cesty a stavby podzemných komôr v pahorku, na ktorom stoja pyramídy. Tieto podzemné komory si panovník dal vybudovať pre seba ako kryptu na umelom ostrove, ktorý vytvoril tým, že zaviedol okolo neho kanál z Nílu...7
Obr. Sokar-Usire
Egyptológovia všeobecne vytýkajú Herodotovmu príbehu, že vznikol na základe klebiet, ktoré tento ľahkoverný Grék počul od neinformovaného kňaza alebo tlmočníka. Francúzsky bádateľ a inžinier Jean Kerisel, ktorý sa venuje pyramídam, si však nie je tak načistom. Kerisel je ku koncu svojej osemdesiatky hlavným inžinierom-konzultantom a predsedom Francúzsko-egyptskej spoločnosti v Paríži. Vyznamenali ho Vojnovým krížom a Krížom čestnej légie, najvyšším francúzskym vyznamenaním za služby národu. Kerisela nedávno vymenovali za hlavného poradcu projektu na záchranu Šikmej veže v Pise v Taliansku.8 V roku 1991, po tom, čo pôsobil ako hlavný poradca na projekte káhirského metra, začal sa zaujímať o starý Egypt a Veľkú pyramídu. Keďže verí, že Herodotova historka o „ostrovnej hrobke" pod Veľkou pyramídou má zdravé jadro, požiadal egyptské úrady o povolenie preskúmať takzvanú podzemnú komoru Veľkej pyramídy. Táto komora, o ktorej si egyptológovia myslia, že ju zanedbali už počas stavby, leží približne 122 metrov pod pyramídou a možno sa do nej dostať nízkym tunelom vysekaným v prírodnej skale, ktorý sa skláňa pod uhlom trochu menším ako 26 stupňov, a tento uhol sa dodržiava s presnosťou pripomínajúcou mušku strelnej zbrane. Kerisel tvrdí, že takúto presnosť možno dosiahnuť iba pri vynaložení mimoriadne veľkej námahy. Kerisel, aj napriek svojim akademickým a civilným hodnostiam, musel čakať až do roku 1996, kým mu konečne umožnili overiť jeho teóriu. Presné technické výpočty ho utvrdili v tom, že pod kamenným podložím podzemnej komory Veľkej pyramídy by sa mohla nachádzať tajná komora, ako to spomína Herodotos. Jeho úmyslom bolo vyvŕtať malú dieru do horizontálneho tunelu, ktorý vedie do podzemnej komory, a to na špecifickom mieste, kde - ako sa mu zdá - je určitá „anomália". Keriselov výskum však, žiaľ, neviedol k definitívnemu potvrdeniu jeho teórie, takže dnes, vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav, sa vzdal nádeje na možnosť ďalšieho výskumu. Aj tak však zotrváva na svojom stanovisku, že niekde pod Veľkou pyramídou alebo pod kamenným podkladom gízskej plošiny sa jedného dňa nájde záhadná Chufevova hrobka spomínaná Herodotom.9 Poznám Jeana Kerisela od roku 1993, keď sme sa obidvaja zúčastnili na príprave dokumentárneho filmu BBC o Veľkej pyramíde.10 V júli 1999 som sa s Keriselom opäť stretol v Paríži, obaja sme participovali na novom dokumentárnom filme, ktorý BBC pripravovala pre televíznu stanicu Discovery Channel.11 Kerisel ma opäť ubezpečil o svojom presvedčení a viere, že istého dňa sa podarí objaviť pod kamenným podložím v Gíze tajnú komoru. Vďaka svojmu inžinierskemu inštinktu a bohatým skúsenostiam s podzemnými technickými projektmi12 sa z neho stal najlepší expert, aký kedy mohol poskytnúť podložené odhady v tejto záležitosti. Nemôžem si pomôcť, no vo mne neustále trvá pocit, že tento mimoriadne vzdelaný a vyzretý inžinier má pravdu. To všetko ukáže čas.
Medzitým sa vynorila aj ďalšia zaujímavá a čiastočne podobná teória, ktorú predkladá autor Andrew Collins v knihe The Gods of Eden (Bohovia raja)13. Collins poukazuje na to, že nekropola v Gíze, ktorá je vo svojej pravej podstate veľký kamenným pahorkom, by mohla byť Pahorkom stvorenia, často spomínaným v staroegyptských textoch. V niektorých rozprávaniach sa o tomto „pahorku" hovorí, že bol prvým úsekom pevnej zeme, čo sa objavil pri opadnutí vôd po veľkej „potope"; v iných sa zasa spomína, že sa vynoril z „prvotného oceánu" po stvorení.14 Collins preto predkladá hypotézu, že nekropola v Gíze ako celok sa pôvodne mohla stať súšou tak, že ju obklopili obrovskou vodnou priekopou, do ktorej úmyselne priviedli vody Nílu, aby napodobili Pahorok stvorenia.15 K tomuto zaujímavého „pahorku" sa vrátime neskôr a povieme si o tom, čo by mohol predstavovať pre starých Egypťanov. Teraz by sme si mali všimnúť ďalšiu fascinujúcu teóriu prezentovanú škótskym bádateľom Steuartom Campbellom. S odkazom na francúzskeho egyptológa Alexandra Lenoira Campbell píše:
...V článku vo FMR (Dizertácia o egyptských pyramídach, č. 39, 1989) (Lenoir) trúfalo vyhlasuje, že vzdelaní cestovatelia a archeológovia sa v účele Veľkej pyramídy v podstate zhodujú: „všetci ju pokladajú za hrobku Usireho... bola vlastne jeho stelesnením, rovnako ako všetky hrobky vybudované na počesť mytologických osobností"... základným krédom tohto náboženstva, špeciálne v Usireho kulte, bolo, že človek pozostáva z tela a duše a že duša žije aj po smrti. Naozaj sa verilo, že možno poskytnúť „hrobku" (v skutočnosti kenotaf) aj duši... v zhode s tým by sme mohli Veľkú pyramídu pokladať za miesto odpočinku Usireho duše...16
Campbellova myšlienka, vychádzajúca z dizertácie Alexandra Lenoira, nie je až tak pritiahnutá za vlasy, ako sa zdá na prvý pohľad. Je všeobecne známe, že viacerí faraóni naozaj nechali stavať kenotafy, t. j. „falošné" hrobky pre svoje „duše", na rozličných miestach a celkom inde, než,bolo miesto ich posledného odpočinku. Príkladom tejto zvláštnej praxe sú mnohé hrobky a kenotafy prvých kráľovských dynastií. Telesné zvyšky ich kráľov boli pochované v mastabách v Dolnom Egypte pri Memfise, kým ich kenotafy v Abydose v Hornom Egypte, teda 1 850 kilometrov ďalej na juh.17 Aj vo Veku pyramíd si napríklad faraón Snofrev dal postaviť najmenej jeden kenotaf-pyramídu pre svoju „dušu" v oblasti Dášúru v memfiskej nekropole, a pravdepodobne ešte jeden ďalší v Meidúme.18
Aj spisovateľ a výskumník Simon Cox19 vyslovil myšlienku o kenotafe štylizovanom do podoby „tajnej komory" pod nekropolou v Gíze, hoci tentoraz nie pod vlastnou pyramídou, ale na mieste nazvanom „chýbajúci kúsok Gízy". Cox však teoretizuje o tom, že v skutočnosti treba hľadať hrobku Sokara (Cox ho pokladá za archetyp čiže funkčný model Usireho), a nie hrobku samého Usireho. Coxova teória má vysokú hodnotu, preto som ho požiadal, aby ju predstavil vlastnými slovami:
V archeologickej sezóne rokov 1906-1907 Petrie kopal v púšti medzi Gízou a Zavíjet el-Arjánom, približne 2,5 kilometra na juh od plošiny, kde objavil celú hromadu figúrok vešebtov. Presnú polohu náleziská nemožno určiť, lebo Petrie iba konštatuje, že figúrky našiel na planine za skalným chrbtom, ktorý sa dvíha asi 900 metrov na juh od Veľkej pyramídy. Figúrky vešebtov sa našli v jame hlbokej asi tri metre, naplnenej pieskom a odpadkami. Tieto figúrky, určené na všetky príležitosti a účely, sú mimohrobové figúrky vešebtov, inými slovami – zanechali ich po sebe pútnici, takže ich nemožno dávať do súvislosti s nijakou pôvodnou hrobkou či hrobom. Ďalšie figúrky tohto typu vykopal roku 1919 inšpektor starožitných pamiatok Tevfik Boulos na malom kopci – približne 5,5 kilometra na juh od Petrieho náleziská. Niektoré vešebty nájdené Petriem patrili osobe nazývanej Chamves – šlo o syna Ramesseho II. Petrie však nenašiel hrobku ako takú, našiel iba niekoľko vápencových stavebných blokov, lenže ich pôvod nevedel vysvetliť. Prečo ktosi zanechal mimohrobové figúrky vešebtov v Gíze? Existuje nejaká korelácia medzi týmito figúrkami a mimohrobovými nálezmi v Abydose? Nachádzala sa „Usireho hrobka" v Gíze/Rostau? Odpoveď na tieto otázky musíme získať bližším pohľadom na božstvo, ktoré predchádzalo dokonca aj Usiremu a ktoré Usire pohltil či asimiloval ku koncu Starej ríše. To božstvo predstavoval Sokar.
Sokar, boh s hlavou sokola, si získal popularitu vďaka umiestneniu na štvrtej a piatej hodine Duatu. Mnohí autori a bádatelia na tomto poli vyzdvihujú štvrtú a piatu hodinu bez toho, aby vedeli, akú úlohu malo božstvo, ktorému patrila táto sféra. Mnohí predpokladali, že táto postava je iba druhou stránkou Usireho, a preto ho celkom ignorovali. Sokar si však zaslúži viac. Podľa nášho názoru Sokar bol najstarším známym božstvom v Egypte, oveľa starším ako Usire, a bol zodpovedný za mnohé neskoršie postavy bohov v časoch dynastií. Je smutné, že písomné a archeologické doklady o Sokarovom kulte sú zriedkavé, zato z toho, čo máme, môžeme kus po kuse zostaviť obraz o tom, ako bolo toto božstvo vážené a uctievané v Archaickej dobe a pravdepodobne aj v preddynastických časoch. Počas Novej ríše Sokarov kult prevzal mnohé rituálne, mytologické a ideologické prvky Usireho kultu. Kto však bol Sokar?
-pokračovanie-
Poznámky
5. Herodotos: Dejiny. Druhá kniha. Tatran, Bratislava, 1985.
6. Herodota pokladajú za prvého človeka, ktorý sa rozhodol zachytiť historické udalosti v záujme ďalších generácií. Táto pocta však nie je celkom zaslúžená. O uchovávanie historických záznamov sa starali egyptskí, sumerskí a judejskí kňazi už dávno pred Herodotom.
7. Herodotos, op. cit., s. 147.
8. Bolo to v roku 1998. Kerisel žije v Paríži neďaleko Trocadera a ešte stále, ako 90-ročný, pôsobí ako konzultant pri takých stavebných prácach, ako je záchrana šikmej veže v Pise. Dr. Hawass verejne (a podľa môjho názoru nie celkom fér) kritizoval Kerisela, že vstúpil do radov „pyramídologistov"
(Konferencia ARE 20. augusta 1999).
9. Rozhovory s Keriselom, Paríž, júl 1999.
10. The Great Pyramid: Gateway to the Stars. Vysielanie stanice BBC2, Everyman Special, 6. februára 1994.
11. Vyrobil Jean-Claude Bragard v seriáli BBC Ancient Voices.
12. Kerisel bol prezidentom Ústavu skúmania pôdy v Paríži a zúčastnil sa práce mnohých technických výborov.
13. Andrew Collins: Gods of Eden. Headline Books, 1998, s. 224.
14. Tamže, 13. kapitola.
15. Tamže.
16. New Humanist, december 1990.
17. I. E. S. Edwards, op. cit., s. 42.
18. Tamže, s. 104.
19. Simon Cox pripravoval údaje z egyptológie pre rozličných autorov vrátane Andrewa Collinsa, Davida Rohla, Grahama Hancocka a Lynna Picknetta.
Je to príbeh trvajúci celé stáročia. Mystérium, ktoré dráždilo predstavivosť hľadačov z generácie na generáciu, rozdelilo archeologickú obec a vyvolalo debaty na celom svete. Prečo sa tieto „komory“ doteraz neotvorili? Čo v nich môže byť? Nejde o nejaké „sprisahanie“, ktoré nezahŕňa iba egyptológiu, ale aj iné, podozrivejšie inštitúcie? Alebo je to ešte „niečo iné“? Kniha Roberta Bauvala, spoluautora Mystéria Orióna, Strážcu stvorenia a Mystéria Marsu hľadá a nachádza zasvätené odpovede práve na tieto znepokojujúce otázky.
Zdroj: Robert Bauval, „Tajná komora“, Remedium 2002
Exkluzívne
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Súvisiace:
SIEŇ ZÁZNAMOV
http://www.kemet.sk/search/node/sien%20zaznamovPosvätná veda
http://www.kemet.sk/rubrika/rubriky/posvatna-veda