Egypťania o svojich pyramídach samozrejme odjakživa vedeli; tak ako Číňania o Dlhom múre a Aztéci o teocalloch. Európania ich museli objaviť. Čím sa stal Marco Polo pre Čínu a Cortés pre Mexiko, stal sa pre Egypt Hérodotos.
Každé prirovnanie trocha kríva; na rozdiel od Marca Pola nebol Hérodotos obchodníkom (a keď, tak len krátko a nerád) a na rozdiel od Cortésa nijakú krajinu nedobyl. Bol historikom; prvým historikom v Grécku a na svete, „otcom histórie", ako ho nazval Cicero a ako ho nazývame dodnes. Pochádzal z maloázijského Halikarnassu, vtedy významného gréckeho mesta a dnes tureckého mestečka Bodrumu, a narodil sa tam okolo roku 484 pred n. l., možno o niečo neskôr; zomrel v juhoitalských Thúriách najneskôr roku 425 pred n. l. Za mlada mal politické ambície, a hoci bol triednym pôvodom aristokrat, postavil sa po boku demokratov proti miestnemu tyranovi Lygdamidovi, ktorý sa držal pri moci s perzskou pomocou. Dopadlo to vtedy pre demokratov nedobre; po poprave vodcov povstania (medzi nimi i jeho strýka Panyassida, ináč pozoruhodného básnika) musel odísť do vyhnanstva na Samos. Keď potom tyrania v Halikarnasse nakoniec predsa len padla, vrátil sa domov; nie však už k politickej činnosti. Začal sa zaoberať niečím, čím sa predtým, nakoľko vieme, nikto nezaoberal. „Aby časom neupadlo do zabudnutia, čo ľudia vykonali, aby sa zachovala sláva veľkých a obdivuhodných činov, ktoré dokázali jednak Gréci a jednak barbari...“, rozhodol sa to spísať. Napokon mu z toho vyšlo deväť kníh „Dejín“.
Hoci bol Hérodotos prvým historikom, pochopil, že dejiny nemožno písať bez poznania krajiny, v ktorej sa odohrávali; okrem toho zastával názor, že dejiny treba písať živo a zaujímavo. Mnohí jeho neskorší nasledovníci na to zabudli (a zabúdajú dodnes), ale o to nejde; ešte dôležitejšie je, že považoval za potrebné o dejinných udalostiach nielen rozprávať, ale aj o nich uvažovať, usilovať sa ich pochopiť a vysvetliť, hľadať v nich objasnenie vecí súčasných a budúcich. Svoju prácu založil na tom, čo Gréci nazývali theóriá a čo v pôvodnom zmysle znamenalo „pozorovanie“, „poznávanie“. Dbal na to, aby získal čo najviac prameňov: od starých bájí a mýtov po úradné dokumenty a očité svedectvá súčasníkov novších udalostí. Pritom sa usiloval rozlišovať medzi históriou a historkami i medzi faktami a fikciami, hoci ich zaznamenával s rovnakou starostlivosťou. Najmä k výpovediam miestnych informátorov, s ktorými sa rozprával prostredníctvom tlmočníkov, sa staval dosť kriticky; podľa rady efezského Hérakleita vždy tiež veril väčšmi svojim očiam ako ušiam. „Mám povinnosť uviesť, čo sa o čom hovorí, ale nemusím všetkému veriť,“ napísal niekoľko ráz v rôznych obmenách, „a to sa vzťahuje na celé moje dielo.“ Pri tom všetkom sa nájdu v jeho knihách pasáže a stránky, nad ktorými sa moderný historik zhovievavo usmeje a odporučí ich zaradiť do antológie bájí a anekdot; od tých čias historická veda predsa len trochu pokročila.
Na svojej ceste za prameňmi prešiel (doslova prešiel, nielen precestoval) Hérodotos obrovský kus sveta; obrovský aj v našich meradlách. Predovšetkým teda Malú Áziu od Egejského mora po Eufrat a od Čierneho mora po Levantské, pobrežné mestá dnešnej Sýrie a možno aj južnej Ukrajiny v oblasti Krymu, niekdajšiu Babyloniu vrátane Babylonu a časť Asýrie, grécke mestá v dnešnej Libyi a v južnej Itálii, pochopiteľne tiež Grécko, kde dosť dlho býval v Athénách. Dakedy okolo roku 450 pred n. l., ešte pred príchodom do Athén, navštívil aj Egypt. Prešiel ho od ústia Nílu, kde ešte nebolo stopy po dnešnej Alexandrii či Port Saide, až po ostrov Elefantínu pri Asuáne, kde stála vtedy posledná egyptská pohraničná pevnosť. Presnejšie rečeno: najjužnejšia základňa perzskej armády, lebo Egypt bol od roku 525 pred n. l. nedobrovoľnou súčasťou perzskej ríše.
Egypt na Hérodota hlboko zapôsobil; hlbšie ako hociktorá iná z mnohých krajín, čo videl. Obdivoval jeho starú a všadeprítomnú kultúru, jeho starostlivo obrobené polia s množstvom zavodňovacích kanálov, jeho veľké nílske loďstvo, jeho bohatstvo zveriny a rýb, jeho zdravé podnebie, čistotu jeho obyvateľov. Všeličomu sa aj čudoval; zo všetkého najväčšmi vzdávaniu božských pôct zvieratám a mumifikovaniu mŕtvych. Nikdy nenazval Egypťanov barbarmi, ale vyjadroval sa o nich takto: „Egypťania sú najmúdrejší z ľudí... Tí z nich, čo žijú v obrobenej časti Egypta, si najlepšie zachovávajú v pamäti minulosť ľudstva a sú rozhodne najučenejší zo všetkých ľudí, ktorých som kedy poznal.“ To mu však nebránilo, aby s daktorými ich informáciami a tvrdeniami nesúhlasil. „Nikto z Egypťanov, ani Libyjcov ani Grékov, s ktorými som sa dostal do reči, nepredstieral, že vie, kde má Níl pramene, okrem pisára posvätnej pokladnice Athéninho chrámu“ (ako pretlmočil do gréčtiny meno egyptskej bohyne Hathory) „v meste Saite. Myslím však, že si zo mňa robil blázna.“
Najväčší Hérodotov obdiv patril egyptským stavbám; medzi nimi, pochopiteľne, pyramídam. Napriek tomu staval na prvé miesto obrovský palác s 1500 podzemnými a 1500 nadzemnými miestnosťami pri dnešnej Fajjúmskej oáze, ktorý nazval labyrintom. „Videl som ho a nedostáva sa mi slov. Keby dakto spočítal stavby a umelecké diela v celom Grécku, ukázalo by sa, že úhrn námahy a nákladov na ne nie je menší ako na tento labyrint, a predsa chrámy v Efeze a na Same sú veľkolepé. Takisto pyramídy sú, pravda, nad pomyslenie veľké a každá z nich by sa vyrovnala mnohým veľkým stavbám gréckym; labyrint však prekonáva aj pyramídy." To však nie je všetko. „Hoci je teda labyrint taký, ešte väčší div je takzvané Moirisovo jazero, pri ktorom labyrint stojí. Jeho obvod meria tritisícšesťsto stadií, čo je rovnaká dĺžka, akú má egyptské morské pobrežie... je dielom ľudských rúk, ktoré ho vykopali; približne uprostred stoja dve pyramídy, ktoré vyčnievajú nad vodu päťdesiat siah a druhých päťdesiat siah je pod vodou. Pri obidvoch stojí kamenný kolos sediaci na tróne."
O týchto dvoch dielach ľudských rúk sa už nemôžem presvedčiť; iné ľudské ruky ich zničili. Pri celom tomto obdive venoval však Hérodotos každému z nich len jednu kapitolu; pyramídam naproti tomu sedem. Jeho slová z druhej knihy „Dejín“ sú prvé, ktoré môžeme čítať o pyramídach v inom písme ako v egyptských hieroglyfoch.
Niet od Hérodotových čias knihy o pyramídach, ktorá by tieto slová necitovala. Prinajmenej knihy, ktorú si hodno prečítať.
V. Z.
- pokračovanie -
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
AUTOROVE KNIHY môžete zakúpiť ›› na tejto adrese.
O autorovi
Prvé práce Vojtecha Zamarovského zahŕňali odborné ekonomické práce, články, recenzie, doslovy a štúdie. Jeho prvá kniha vznikla na podnet vydavateľstva Mladé letá ako historický cestopis po Mezopotámii, starovekom Egypte a Grécku. Vďaka štúdiu umeleckých pamiatok a stavieb postupne vznikali i ďalšie historické náučné diela o starovekých kultúrach. Tým dal podnet na vznik nového žánru v slovenskej literatúre – literatúre faktu. Vo svojich dielach sa venoval viac opisu vzniku historických pamiatok ako ich suchému popisu, pričom kládol väčší dôraz na estetickú stránku než na poznávací aspekt svojich kníh. Okrem poznávania architektonických a umeleckých diel sa venoval i starovekej mytológii, histórii objavov a životným osudom archeológov (Heinrich Schliemann). Každá jeho kniha okrem zaujímavej časti dejín a pútavého príbehu prináša i množstvo historických faktov podaných s veľkou zručnosťou, takže i suchopárne fakty sa v jeho dielach stávajú zaujímavou históriou. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom z angličtiny, francúzštiny, latinčiny a nemčiny a spolupracoval na viacerých televíznych dokumentoch o staroveku. Napísal 14 kníh (okrem prvej boli všetky písané v slovenčine i češtine) preložených do pätnástich jazykov v celkovom náklade cez dva milióny výtlačkov a jeho dielo sa stalo najznámejším populárno-náučným dielom o starovekej histórii v slovenskom i českom jazyku.
Súvisiace:
Slovenská egyptológia
http://www.kemet.sk/slovenska-egyptologia