Do čarovnej krajiny na Níle pozýva táto kniha. K najstarším a zároveň najväčším monumentálnym stavbám na svete, ktoré sa tam týčia do neba medzi striebristožltou púšťou a olivovohnedou majestátnou riekou. K fantastickým a napriek tomu geometricky triezvym stavbám, ktoré Arabi volajú vo svojej kvetnatej reči „vrchy faraónov". K pyramídam.
Tisíce rokov stoja tieto kamenné zázraky na planine, čo sa rozprestiera od Abú Roáša cez Gízu po Illáhún, a milióny ľudí z celého sveta neľutovali cestu, aby ich navštívili: globetrottri z antického Grécka i z káhirského Hiltona, rímski a iní cisári a bagdadskí kalifovia, dobrodruhovia v uniformách i v džínsach, misionári, astronómovia, hľadači pokladov, vedci znalí egyptských hieroglyfov i obyčajní zvedavci, účastníci zájazdov najrôznejších cestovných kancelárií vrátane Čedoku. Všetci stáli pred nimi v úžase, všetci krútili hlavami, všetci si kládli otázky. Ako mohlo komu zísť na um navŕšiť také vrchy balvanov do takej výšky? Pred toľkými tisícročiami!
Pohľad na pyramídy si tieto otázky vynucuje: dnes ako v časoch minulých a asi aj v budúcich. Prv si ich kládli ľudia zo zvedavosti, dnes v šoku z údivu. Všeobecne sa predsa vie, že pyramídy boli hrobky egyptských kráľov, že mali byť nedobytnými krytmi pre ich mumifikované telá a pohrebnú výbavu, že ich postavili poddaní týchto kráľov; vie sa aj to, ako ich postavili. Zistil to už Hérodotos, ktorý o nich priniesol prvé podrobné správy do Európy, a vedci našich čias to potvrdili. Obnoviť a doplniť tieto dávne poznatky dalo však nemalú robotu, lebo stredovek zastrel pyramídy závojom záhad a výmyslov. Písalo a hovorilo sa o nich, že sú to trezory pre poklady faraónov. Že sú to sýpky na obilie, ktoré postavil biblický Jozef (a v chráme svätého Marka v Benátkach ich tak aj vyobrazili, dokonca s okienkami), že sú to predpotopné archívy vedomostí egyptských kňazov, Že sú to niekdajšie hvezdárne, zátarasy proti púšťovému piesku, pohraničné pevnosti, skrýše pre nemravné pohanské výstrednosti, u ktovie čo ešte. Našli sa aj ľudia, čo pochybovali, že sú to diela ľudských rúk; daktorí o tom pochybujú napodiv dodnes.
Na mnohé otázky okolo pyramíd nemáme, pravda, odpoveď; prinajmenej nie uspokojivú. Nevieme napríklad, koľko je presne pyramíd, hoci sa nezdá nič jednoduchšie, ako si ich spočítať; a už vôbec nevieme, koľko ich pôvodne bolo. Všetky nie sú totiž také zachovalé ako slávne pyramídy pri Gíze. Z niektorých zostali len beztvárne hromady kamenia a hliny, ktoré mnohí odmietajú uznať za pyramídy; niektoré zmizli vôbec, iné len pod návejmi piesku (ešte roku 1952 objavil jednu takú pyramídu egyptský archeológ Goném pri Sakkáre, necelých dvadsať kilometrov od Káhiry). Pritom všetky nemajú tvar pravidelného ihlana, ako si ich zvyčajne predstavujeme, ale sú tiež stupňovité a jedna má svojrázne zalomené steny; mnohé sú nedokončené. Ak máme teda uviesť celkový počet pyramíd, musíme povedať „asi sedemdesiat až osemdesiat". Z toho pripadá približne polovica na skutočné „kráľovské pyramídy", t. j. na hrobky oficiálnych egyptských vládcov; zvyšok na „satelitné pyramídy", čo boli sčasti hrobky manželiek (a iných členov rodiny) týchto vládcov a sčasti stavby s osobitnou náboženskou funkciou. Pri väčšine pyramíd vieme mená ich stavebníkov; pri niektorých sa to len dohadujeme, niekoľko ich ostáva anonymných. Pri mnohých pyramídach vieme nielen o ich konečnej podobe, ale aj o pôvodných plánoch a zmenách v týchto plánoch počas stavby; takmer u všetkých poznáme podzemné chodby a komory, ktoré boli kedysi najprísnejším štátnym tajomstvom. No sú aj pyramídy, pri ktorých nie je už možné zistiť rozmery základne, a tým menej ich výšku, o údajoch „s presnosťou na milimeter" ani nehovoriac. Napriek všetkým týmto medzerám v našich vedomostiach mohli by sme dať Hérodotovi o väčšine pyramíd oveľa presnejšie m formácie, najmä o ich veku a majiteľoch, ako dostal od starých Egypťanov pred 2500 rokmi.
Okrem otázok, na ktoré máme a nemáme odpoveď, kladú si ľudia pred pyramídami aj iné. „Ako mohli poznať starí Egypťania presnú vzdialenosť Zeme °d Slnka? Veď výška najvyššej pyramídy V metroch násobená miliardou sa približne rovná vzdialenosti Zeme od Slnka!" — „Ako to, že základňa tejto pyramídy delená dvojnásobnou výškou dáva Ludolfovo číslo?" — „Ako je možné, že z rozmerov najväčšej pyramídy sa dajú vypočítať všetky vojny a prírodné katastrofy, kto do nej vložil božský plán vekov?" Iní sa zoči-voči pyramíde pýtajú: „Kto je dosť hlúpy, aby uveril, že pyramída bola len a len hrobom akéhosi kráľa?" Egyptológovia odmietajú strácať takýmito otázkami čas; beztak ho nemajú dosť na riešenie sporov „o veciach nie nerozumných". To však neznamená, že ich máme prejsť takisto bez povšimnutia; už preto, že zaujímajú mnohých ľudí a že názory, ktoré sa v súvislosti s nimi vyslovili, boli aj u nás dosť široko popularizované. Napriek tomu sa nimi nebudeme dlho zdržovať. U pyramíd je oveľa viac oveľa zaujímavejších vecí.
Starovek považoval pyramídy za prvý zo siedmich divov sveta. Z toho, čo vieme o šiestich ostatných, môžeme usudzovať, že právom; patria napokon na listinu divov sveta dodnes. Staviame síce vyššie televízne veže a väčšie štadióny, ako je najväčšia a najvyššia pyramída; kompaktne zastavanou plochou a hmotnosťou sa jej však nijaká novoveká budova nevyrovná. Z materiálu tejto pyramídy by sa dala postaviť kamenná hrádza na celom stredomorskom pobreží Egypta od Sollúma po Gazu, ktorá by bola pri šírke jedného metra dva a pol metra vysoká. Na odvezenie tohto materiálu by potrebovali egyptské železnice takmer štyrikrát viac vagónov, ako ich dnes majú. Keby sa kameň zo šiestich najväčších pyramíd roztĺkol na kocky, dala by sa nimi vydláždiť šesťmetrová cesta dlhá dvanásťtisíc kilometrov, čo je viac ako vzdialenosť z Washingtonu cez Prahu do Moskvy.
Rovnako závratný je aj vek pyramíd. Základy prvej položili asi začiatkom 27. storočia pred n. l., poslednú dokončili asi koncom 18. storočia pred n. l. Keď sa usadili v Athénach prví Gréci, stála už dnešná najväčšia pyramída bezmála tisíc rokov; keď bol podľa tradície založený Rím, stála už takmer dvetisíc rokov; keď prišli do Egypta Arabi, stála už vyše tritisíc rokov. „Vojaci! Štyridsať storočí hľadí na vás!" povzbudil Napoleon svojich chlapov v patetickom prejave pred „bitkou pri pyramídach", ktorá vrátila Egypt do povedomia. Európy. Ubral pritom pyramídam zhruba päťsto rokov.
Nejde však len o veľkosť a vek týchto stavieb. Keď zostúpime do veľkej Chufevovej pyramídy, nájdeme tam pohrebnú komoru, ktorej pôdorys meria niečo vyše päťkrát desať metrov a výška takmer šesť metrov; obrovské žulové kvádre, ktorými je obložená, sú tak jemne vyhladené a tak presne spojené, že miestami nevojde medzi ne ani špendlík. V neveľkej Venisovej pyramíde sú steny podzemných komôr vyzdobené hieroglyfickými nápismi, ktorých plocha zaberá celé desiatky metrov; ich modrá a zlatá farba nestratila dodnes pôvodnú sviežosť. A keď vystúpime nad ne v helikoptére, vidíme, že kedysi boli ohradené a že pri nich stáli rozľahlé chrámy; hradba okolo Džoserovej pyramídy, ktorej odkrytá časť žiari jasnou bielobou a dosiaľ neodkrytá temne presvitá z piesku, uzatvárala priestor o rozlohe pätnásťtisíc štvorcových metrov. Pohľad na geodetický plán pyramíd pri Gíze ukazuje, že sú bezchybne zoradené podľa ôs a presne orientované podľa svetových strán; najväčšia odchýlka od astronomického severu nemeria ani desatinu stupňa. Pritom vieme, že Egypťania nepoznali v čase ich stavby kompas. Nepoznali ani kladkostroje a žeriavy, nepoznali dokonca železné nástroje...
To všetko človeka fascinuje: človeka z čias, keď musel veriť, že Mesiac je boh, i človeka z času, keď mohol sledovať priamy prenos z pristátia na Mesiaci. Ale nielen to: fascinujúca je aj evokácia tieňov dávnych ľudí, čo pyramídy stavali, čo ich projektovali, čo dali na ich postavenie rozkaz. A čo potom sledovanie ciest a osudov tých, čo pyramídy pre nás objavili, čo ich preskúmali prostriedkami modernej vedy, čo odkryli ich tajomstvá!
Isteže sú dnes žiaducejšie a potrebnejšie knihy ako o egyptských pyramídach. Táto je napokon len jednou zo stovák, čo ich už o nich napísali. Napriek tomu dúfame, že hádam nebude pre čitateľa nezaujímavá. Aj keď sa nezaoberá nijakým aktuálnym problémom a miesto rozletu fantázie sa drží iba faktov.
V. Z.
- pokračovanie -
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
AUTOROVE KNIHY môžete zakúpiť ›› na tejto adrese.
O autorovi
Prvé práce Vojtecha Zamarovského zahŕňali odborné ekonomické práce, články, recenzie, doslovy a štúdie. Jeho prvá kniha vznikla na podnet vydavateľstva Mladé letá ako historický cestopis po Mezopotámii, starovekom Egypte a Grécku. Vďaka štúdiu umeleckých pamiatok a stavieb postupne vznikali i ďalšie historické náučné diela o starovekých kultúrach. Tým dal podnet na vznik nového žánru v slovenskej literatúre – literatúre faktu. Vo svojich dielach sa venoval viac opisu vzniku historických pamiatok ako ich suchému popisu, pričom kládol väčší dôraz na estetickú stránku než na poznávací aspekt svojich kníh. Okrem poznávania architektonických a umeleckých diel sa venoval i starovekej mytológii, histórii objavov a životným osudom archeológov (Heinrich Schliemann). Každá jeho kniha okrem zaujímavej časti dejín a pútavého príbehu prináša i množstvo historických faktov podaných s veľkou zručnosťou, takže i suchopárne fakty sa v jeho dielach stávajú zaujímavou históriou. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom z angličtiny, francúzštiny, latinčiny a nemčiny a spolupracoval na viacerých televíznych dokumentoch o staroveku. Napísal 14 kníh (okrem prvej boli všetky písané v slovenčine i češtine) preložených do pätnástich jazykov v celkovom náklade cez dva milióny výtlačkov a jeho dielo sa stalo najznámejším populárno-náučným dielom o starovekej histórii v slovenskom i českom jazyku.
Súvisiace:
Slovenská egyptológia
http://www.kemet.sk/slovenska-egyptologia