Sokar bol pôvodne bohom memfiskej nekropoly a jeho meno našlo svoju odozvu v mieste nazývanom dnes Sakkára. Jeho svätyňa bola v Rostau, ktoré sa - ako si ukážeme - nachádza južne od Gízy, kde sa odohrávali aj niektoré časti jeho slávností. Primárnym objektom Sokarovho kultu bol pahorok a jeho posvätný čln nazývaný bárka Henu, ktorý viezol mŕtveho kráľa na nebesá. V Starej ríši Sokara pokladali za patróna remeselníkov a špeciálne obrábačov kovov, a v knihe Duat býval Sokar vo zvláštnej krajine mŕtvych, kam nemal prístup ani Re.
Sokara možno uvidieť ako reprezentanta štvrtej a piatej hodiny Duatu: stojí tam na svojom pahorku v niečom, čo vyzerá ako vrchol kopca zakončený akýmsi čiernym kónickým symbolom, azda kameňom. Na tomto mieste má čln boha Slnka Re podobu hada, aby sa mohol preplaziť cez piesok atak bezpečne prejsť cez Sokarovu ríšu, kým duše mŕtvych plačú v tme okolo neho. Sokarovu ríšu strážia nielen dva akerské levy, ale aj celá hŕba hadov a rozličných čudných bytostí. Kým Sokar je bohom smrti, neskorší Usire je bohom mŕtvych a znovuzrodenia. V Textoch z pyramíd je spojenie medzi týmito dvoma bohmi také tesné, že ich činy a úlohy sa často zamieňajú. To naznačuje veľmi skorú tradíciu Sokarovho postavenia v podsvetí. A naozaj, v preslove 532, strofa 1256, čítame: „...našli Usireho v Nedile, kde ho jeho brat Sutech uložil, keď Usire povedal .choďte preč odo mňa', vtedy jeho menom sa stalo Sokar..." Z tejto citácie sa zdá celkom jasné, že Egypťania už v čase Textov z pyramíd stotožňovali Sokara s Usirem. Ak si uvedomíme vek týchto textov, prídeme k záveru, že už vtedy bol Sokar archaickým božstvom. Veríme, ako vyplýva z písomných a ikonografických dokladov, že Sokara pokladali za oveľa „reálnejšieho" ako neskoršie božstvá. Ako ešte ukážeme, Sokar bol aj originálnym archetypom pre boha Hora, a sme presvedčení, že legendárnych „Hórových nasledovníkov" by bolo treba v skutočnosti premenovať na „Sokarových nasledovníkov", najmä ak vyzdvihneme možný východný pôvod väčšiny týchto starovekých postáv.
Z toho vyplýva nutnosť prehodnotiť ideu, že Usireho hrobka v Gíze bola napodobeninou Usireho hrobky v Abydose. Je isté, že naše referencie sa musia týkať Sokarovej hrobky. V období Starej ríše Sokara stotožňovali s memfiským bohom Ptahom a zdá sa, že táto asimilácia ešte nejaký čas pokračovala. Ďalším dokladom o jeho stotožňovaní s Usirem môže byť podobnosť medzi ceremóniami, ktoré sa konali počas Sokarových osláv a niektorými oslavami Usireho v Abydose. Ako sme videli, postava Sokara sa tesne spája s bárkou Henu, čo je pravdepodobne odozvou na rozličné pohrebné člny nájdené v oblasti pyramíd. Počas Sokarových desaťdňových osláv sa v ich určitom bode konali aj ceremónie vSokarovej-Usireho hrobke známej pod menom šetajet, ktorá sa nachádzala v memfiskej nekropole - konkrétne v Rostau.
Obr. 6. Sokarov čln spočívajúci na chrbte akerského leva. Pod Akerom leží mŕtvy boh Usire.
Je umiestnený pod pyramídovým kopcom vytvoreným denným kolobehom Slnka
Francúzska egyptologička Christine M. Zivieová predpokladá, že Rostau možno lokalizovať do oblasti Džebel Gibli, približne 900 metrov na juh od Veľkej pyramídy - na miesto takzvaného južného pahorka v Gize. Tento vyčnievajúci kopec je jediným bodom plošiny, odkiaľ vidieť všetkých deväť pyramíd a kde - podľa môjho názoru - možno nájsť piate oddelenie. Treba sa zmieniť aj o tom, že v tejto oblasti Petrie našiel „veľa kúskov červeného granitu a iných skál roztrúsených po západnom okraji skalného hrebeňa, akoby v tejto oblasti kedysi existovala nákladná budova".
To by svedčilo o umiestnení možnej stavby práve západne od južného pahorka, a to v priamej línii s najzaujímavejšou črtou plošiny - Vraním múrom (Heit el-Ghurab). Mohol by mať teda Howard-Vyse pravdu, že tento múr bol vyvýšeným dláždeným chodníkom vedúcim k nejakej dosiaľ neobjavenej stavbe? Ak by to nebol chodník, mohol by to byť obvodový múr Sokarovho šetajetu a svätyne bárky Henu. Egyptológ Mark Lehner tvrdí, že Vraní múr by mohol byť najstaršou konštrukciou na plošine a pri jeho bližšej obhliadke sa celkom jasne ukazuje, že šlo o kyklopskú stavbu s obrovskými blokmi použitými na telo múru a tromi doslova enormnými vápencovými blokmi použitými na výstavbu stropu tunela, ktorý viedol zo severu na juh (alebo vice versa). Stojí tiež za zmienku, že meno Rostau sa používalo na označovanie dávnej obce, známej neskôr pod menom Busiris, ležiacej približne na mieste modernej dediny Nazlet-Batran. Práve v púšti na západ od tejto obce našiel Petrie už spomínané mimohrobové figúrky vešebtov. Zvádza to k úvahe, že spomínané kúsky granitu mohli patriť k svätyni Sokarovej bárky Henu. Ak to bolo naozaj tak, potom Sokarova (Usireho) hrobka nemohla byť ďaleko. Významný britský egyptológ I. E. S. Edwards poznamenal, že šetajet bol zrejme samostatnou majestátnou budovou, hoci nepochybne patril k svätyni bárky Henu.20
Predstavu, že Veľkú pyramídu, alebo dokonca celú gízsku nekropolu by bolo možné pokladať za „miesto spočinutia" duše alebo ducha Usireho (alebo kombinovaného božstva Usireho-Sokara), značne podporujú aj staré texty, čo je zaujímavé už samo osebe. Ako poznamenal egyptológ Selim Hassan, existuje niekoľko vyjadrení o tejto otázke v takzvanej Knihe o dvoch cestách, datovanej približne k roku 2000 pred n. I.21 Je tam napríklad zmienka o „Akerskej vysočine, ktorá je bydliskom Usireho", a aj o „Usirem, ktorý býva na Akerskej vysočine".22 Aker, ako sme si už spomínali, bolo pôvodné božstvo vyznačujúce sa podobou obrovského leva alebo sfingy, ktoré - podľa Hassana a ďalších23 - mohlo byť Veľkou sfingou v Gíze.24 V dôsledku toho prišiel Hassan k záveru, že „Akerská vysočina" nevyhnutne musela byť vyvýšenou plošinou v Gíze - teda Monte Libyco hermetických textov.25 Koncom roku 1997, ako sme už stručne spomenuli, Dr. Hawass ohlásil objav obrovskej podzemnej hrobky vo vzdialenosti približne 200 metrov za Sfingou, t. j. na „Akerskej vysočine". Táto hrobka, ktorá bola v čase objavu Dr. Hawassa celkom pod vodou, v určitom ohľade súhlasí s Herodotovým opisom. Bol v nej, napríklad, veľký sarkofág obklopený vodou, ktorý budil dojem, že leží na malom ostrove. Dr. Hawass naznačil, že niektoré nápisy v hrobke svedčia o tom, že nejde o hrobku Chufeva, ako informoval Herodotos, ale o hrobku určenú Usiremu - skrátka, ide o kenotaf, ako to neskôr formulovali Alexandre Lenoir a Steuart Campbell. Po starostlivej prehliadke hrobky však Dr. Hawass prišiel k záveru, že ju možno datovať do Sajskej dynastie cca 665-525 pred n. I., teda takmer o dve tisícročia po vybudovaní Veľkej pyramídy. K tejto záhadnej hrobke sa vrátime a detailne sa ňou budeme zaoberať v dvanástej kapitole.
Ešte predtým si však treba všimnúť niektoré otázky súvisiace s týmto novým nálezom a najmä jeho údajným symbolickým účelom. Po prvé, prečo sa budovala „symbolická" hrobka tak hlboko v skalnom podloží? Naozaj, prečo by mala byť ponorená pod vodu, kde by ju nikto nemohol navštíviť? Nesplnil by taký účel lepšie kenotaf alebo relikviár, kde by pútnici a návštevníci naozaj vzdávali svoju poctu? Nemožno pripustiť, že Dr. Hawass sa mýli vo svojich záveroch a že táto studničná šachta a „hrobka" sú v skutočnosti oveľa staršie, ako si jej objaviteľ myslí? Nie je celkom dobre možné, že to, čo tu máme, nie je ani „hrobka", ani „kenotaf", ale niečo celkom iné? Nemohla by to byť, napríklad, vstupná komora alebo nejaký vchod, ktorý vedie kamsi ďalej - azda na správne miesto „Usireho hrobky"? Aké doklady v staroegyptských textoch podporujú túto predstavu?
-pokračovanie-
Poznámky
20. Simon Cox: Tke Makers of Time. Nezverejnený rukopis.
21. Hancock - Bauval: Keeper..., s. 149.
22. Selim Hassan: Excavations at Giza, zv. VI, I. časť. Cairo Government Press, 1946, s. 265.
23. Mark Lehner mal v podstate rovnaký názor: pozri 8. kapitolu.
24. Natíska sa súvislosť medzi menom „Sokar" a „Aker". Za Sokarovým menom zvyčajne nasleduje ideogram člna, na ktorom vidieť sokola usadeného na zaoblenom predmete - omfalose, čo veľmi pripomína predmet často pozorovaný na chrbte akerského leva.
25. Selim Hassan, op. cit., s. 265.
Je to príbeh trvajúci celé stáročia. Mystérium, ktoré dráždilo predstavivosť hľadačov z generácie na generáciu, rozdelilo archeologickú obec a vyvolalo debaty na celom svete. Prečo sa tieto „komory“ doteraz neotvorili? Čo v nich môže byť? Nejde o nejaké „sprisahanie“, ktoré nezahŕňa iba egyptológiu, ale aj iné, podozrivejšie inštitúcie? Alebo je to ešte „niečo iné“? Kniha Roberta Bauvala, spoluautora Mystéria Orióna, Strážcu stvorenia a Mystéria Marsu hľadá a nachádza zasvätené odpovede práve na tieto znepokojujúce otázky.
Zdroj: Robert Bauval, „Tajná komora“, Remedium 2002
Exkluzívne
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Súvisiace:
SIEŇ ZÁZNAMOV
http://www.kemet.sk/search/node/sien%20zaznamovPosvätná veda
http://www.kemet.sk/rubrika/rubriky/posvatna-veda