Egyptskí kňazi tento text Krantorovi preložili a ich správa bola v úplnom súhlase s tým, čo uvádzal Platón v dialógu Tímaios, ktorý kňazi poznali. Hoci Egyptológovia prehlasujú, že o podobnom stĺpe či existencii akýchkoľvek textov súvisiacich s príbehom o Atlantíde nič nevedia, je to len sotva presvedčivý argument; Atlantída mohla byť veľakrát zmieňovaná v nespočetných dokumentoch, ktoré sa stratili, keď boli rozsiahle knižnice vypálené alebo vyplienené fanatickými vyznávačmi nových náboženstiev, ktoré sa nakoniec ujali v Európe a na Strednom východe. Položme si túto otázku: máme nádej, že niektorý neoceniteľný zvitok, ktorý nám poskytne nutné podrobnosti, môže byť ešte nájdený v starých ruinách niektorej bahnom či pieskom zavalenej starovekej svätyne či hrobky? Ak je niečo pravdy na teórii časových schránok, obsahujúcich dôležité informácie pre budúcnosť, teóriu, ktorá je tak obľúbená medzi modernými metafyzikmi a bádateľmi, ktorí sa zaoberajú okrajovými oblasťami vedy, odpoveď musí znieť: „Áno!“
Rímsky historik Ammianus Marcellinus (330-400 n. l.) vzhľadom k tejto teórii napísal:
„Existujú také tajné podzemné chodby a zložité skrýše, ktoré údajne ľudia znalí dávnych mystérií, pomocou ktorých predpovedali nadchádzajúcu potopu, vybudovali na rôznych miestach, aby pamäť všetkých ich posvätných obradov nebola zabudnutá.9
V modernejšej dobe alsaský filozof R. A. Schwaller de Lubicz po pätnásťročnom pobyte v Luxore (1936-1951) zhromaždil v priebehu viac než desiatich rokov značné množstvo materiálu. Jeho nevlastná dcéra Lucie Lamyová urobila detailné merania a nákresy kameňov a sôch slávneho chrámu v Luxore, ktoré preukázali, že starí Egypťania ovládali až dosiaľ neznáme znalosti matematiky a kozmológie; Lamyová tieto poznatky neskôr začlenila do svojej knihy „Egyptské mystériá“. Schwaller de Lubicz sám je autorom niekoľkých publikácií, najmä knihy „Le Temple de l´Homme“, ktorá okrem iného pojednáva o ezoterickejších aspektoch ranej egyptskej kultúry.
Schwaller de Lubicz nesúhlasí s ortodoxnými historikmi, ktorí hodnotia kultúry badarien, amratien a gerzeen ako „predynastické“ iba na základe miestnych pohrebných obyčajov, lebo ako tvrdí Emery, zdá sa úplne jasné, že ľudia týchto kultúr existovali bok po boku s rozvinutejšou rasou niekoľko storočí, než sa podoba obdobných obyčajov ustálila. Schwaller de Lubicz ďalej uvádza, že etnologické štúdie odhalili štyri rôzne typy, ktoré utvárali predynastickú populáciu: cromagnonský typ, negroidný typ (ako napríklad slávne nálezy v Mentone), stredozemský typ, ktorý zodpovedá súčasným bielym rasám, a zmiešaný typ. Až na vzácne výnimky, ako hovorí tento autor, „tu nie sú v pravom slova zmysle černoši“.10
Čo sa týka termínu Šemsu-Hor, Schwaller de Lubicz uvádza toto:
„Výraz Šemsu-Hor, nesprávne prekladaný ako ´spoločníci Hóra´, doslova znamená ´nasledovníci Hóra´, teda v presnom zmysle ´tí, ktorí nasledujú Hórovu cestu´, to je ´hórsky spôsob života´, ktorý sa tiež nazýva slnečnou cestou či cestou Rea. Tento prídomok sa týka vyšších bytostí, ktoré utvárali rasu faraónov v protiklade k väčšine ľudí, ktorí nasledovali bežnú cestu, teda cestu Osirisa. Nasledovníci Hóra v sebe nesú vedomie ´božského pôvodu´, na ktorého základe túto zem zjednocujú.“11
Všimnite si, že Schwaller de Lubicz poukazuje na pôvodnú populáciu ako na uctievateľov Osirisa, naopak Emery je toho názoru, že v dobe príchodu Šemsu-Hor bolo obľúbeným náboženstvom uctievanie Setha, pričom konfrontácia Hóra a Setha nepredstavuje nič tajomnejšie než ovládnutie Egypta novými prisťahovalcami. Táto a podobné predstavy sú pochopiteľné, pretože udalosti, ktoré sa odohrávajú na Zemi, sú jednoducho opakovaním vesmírnych drám, čo je dôvodom, ako odporúča Jung, aby sme sa zaoberali a skúmali mýty na viac než jednej úrovni. V tomto duchu by sme mohli tiež ponímať Isis, Osirisa a Hóra ako atlantských kolonistov, o týchto aspektoch však viac pohovoríme neskôr.
Starí Egypťania mali slnečný, mesačný a sóthický kalendár. Dvojhviezda, ktorú poznáme ako Sírius (pre Egypťanov je to Sóthis), má v skutočnosti významnú úlohu už v najranejšej egyptskej histórii, čo naznačuje, že jej význam musel byť známy i tým ľuďom, ktorí pôvodne priniesli civilizáciu k egyptským brehom – Atlantíďanom. Schwaller de Lubicz k tomu hovorí:
„Sóthická perióda je založená na zhode každých 1460 rokov nepresného roku s 365 dňami so staroegyptským (síriuským) rokom, ktorý trvá 365 a štvrť dňa. Všetky spoločenské udalosti sa datovali podľa nepresného roku, ktorý sa skladal presne z 360 dní a navyše piatich epagomenálne dni zasvätených netérom: Osirisovi, Isis, Sethovi, Neftys a Hórovi.
Síriuský čiže presný rok bol stanovený podľa heliakického východu Síria, avšak interval medzi dvomi heliakickými východmi Síria nezodpovedá ani tropickému roku, ktorý je kratší, ani hviezdnemu roku, ktorý je dlhší. Je totiž pozoruhodné, že vzhľadom k precesii bodov rovnodennosti na jednej strane a pohybe Síria na strane druhej, sa pozícia slnka voči Síriu posúva v rovnakom smere takmer o rovnakú vzdialenosť.
Výpočty, ku ktorým dospeli astronómovia, ukazujú, že medzi rokom 4231 a 2231 pr. n. l., čo je približná dĺžka vlády znamenia Býka (Hap), bol síriuský rok takmer identický s našim 365 a štvrť dňovým juliánskym rokom. Táto perióda by mohla zahrnúť celú Starú ríšu a nám nezostáva než obdivovať veľkosť vedy, ktorá dokázala objaviť takú zhodu, pretože Sírius je jedinou hviezdou medzi „stálicami“, ktorá tento cyklus umožňuje. Je teda možné predpokladať, že Sírius hrá úlohu stredu obehu celej našej slnečnej sústavy.“12
- pokračovanie -
Murry Hope
Odkazy:
5. C. Berlitz: Atlantis (Atlantída), str. 135.
6. W. B. Emery: Archaic Egypt (Archaický Egypt), str. 40.
7. I. Donnelly: Atlantis (Atlantída), str. 125.
8. J. A. West: Serpent in the Sky (Had na nebi), str. 113-14.
Ďalšie časti nájdete na tejto adrese.
SÍRIUS A SÚVISLOSTI, vydavateľstvo PRAGMA 2009
Preložila Hedvika Vlasová
Preklad z češtiny: Sokol
Knihu môžete objednať na tejto adrese
